Pravdepodobne nie som jediný, kto sa počas pochmúrnych zimných dní prichytí pri tom, ako potajme rozjíma o horúcich slnečných lúčoch a podmanivej žiarivej prírode. Niet divu, že sa nám po slnku tak cnie, veď tento externý zdroj energie tvorí základný predpoklad pre našu existenciu. Okrem tohto rozhodujúceho faktu nám súčasné vedecké poznatky ponúkajú aj hlbšie porozumenie tomu, ako priaznivo pôsobí prítomnosť slnečných lúčov na biologické mechanizmy ľudského tela a využitie solárnej energie k napredovaniu spoločnosti.
V dnešnej modernej dobe však často krát zabúdame na to, že okrem zdravotných benefitov, či rozvoju poľnohospodárstva hralo slnko v stredovekom svete významnú úlohu pri orientácii. Dôležitosť tohto princípu vyzdvihuje aj sám Ježiš v jednom z najfascinujúcejších príbehov Nového Zákona, pri vzkriesení jeho priateľa Lazara.
Písmo hovorí o tom, že keď Lazarus ochorel, Ježiš sa nachádzal na mieste vzdialenom od Betánie asi jeden deň cesty. Lazarove sestry poslali naliehavý odkaz Ježišovi o zhoršenom zdravotnom stave ich brata. Po obdržaní správy Ježiš pobudol na mieste, kde bol, ešte dva dni a potom oznámil svojim učeníkom, že sa vráti do Betánie, aby zobudil Lazara zo spánku smrti. Učeníci však na neho naliehali:
“Rabbi, teraz ťa chceli Židia kameňovať, a zasa ta ideš? Ježiš odpovedal: Či nemá deň dvanásť hodín? Kto chodí vo dne, nepotkýna sa, pretože vidí svetlo tohoto sveta. Ale ak niekto chodí v noci, potkýna sa, lebo v ňom nieto svetla.”
Ján 11:8-10
Ježiš nám teda hovorí, že k tomu, aby sme vedeli v tomto svete správne fungovať, je naša závislosť na vonkajšom zdroji svetla nevyhnutnosťou. Túto ilustráciu však Ježiš používa k opisu nášho duchovného vzťahu k nemu. Ako sa v príbehu o pár veršov neskôr dočítame, učeníci naďalej zotrvávali v presvedčení, že cesta do Judska je pre nich veľmi nebezpečná. No problém bol v tom, že k tomu, aby ochránili svoje životy, hľadali svetlo a poznanie nie vo vonkajšom zdroji, ktorým je Ježiš Kristus, ale vo svojich vlastných mysliach.
Podobne je to v živote aj s nami, keď nečakane čelíme problému a snažíme sa ho horko-ťažko vyriešiť vlastnými silami. O tom, že ľudský rozum je obmedzený svedčí aj fakt, že najhlbšie otázky o zmysle našej existencie nedokázali vyriešiť ani tie najbystrejšie hlavy v časoch tzv. “osvietenstva.” Práve preto nám Boh v Izaiášovi 55. kapitole hovorí:
„Veď moje myšlienky nie sú vaše myšlienky a vaše cesty nie sú moje cesty,“ znie výrok Hospodina. Lebo ako nebesá prevyšujú zem, tak prevyšujú moje cesty vaše cesty a moje myšlienky vaše myšlienky.
Izaiáš 55:8-9
Ak nás Boh v živote volá na miesta, od ktorých sa nás snaží náš rozum odlákať, hľadajme pravé poznanie v jeho Slove a dôverujme mu celým našim srdcom. Buďme ako Ježišovi učeníci, ktorí sa aj napriek obavám, rozhodli ísť a sprevádzať ho na jeho ceste do Betánie. Tento príbeh končí vzkriesením Lazara, kedy Ježiš potvrdzuje svojim učeníkom, že jeho moc nie je z tohto sveta, a že iba v ňom dokáže človek zvíťaziť nad smrťou.
Či už dnes bojujeme so smrteľným vírusom, ekonomickou krízou alebo prekážkami v našom osobnom živote, pamätajme na Ježišove slová: “Ja som svetlo sveta.” (Ján 8:12) No pamätajme taktiež na to, že pokiaľ chceme zostať v jeho svetle a chceme, aby nám osvetľoval našu cestu, musíme s ním držať krok a neupadnúť do duchovnej pasivity.
“Sviecou mojej nohe je tvoje slovo, svetlom môjmu chodníku.”
Žalmy 119:105
